Vŕkanie vylákalo von asi aj slnko

Začiatkom leta sa rozvrčala dolina v Hornej Marikovej a traktorový ošiaľ preskočil v jeho závere cez kopce do susednej doliny. Trať na rozľahlých lúkach neďaleko Agropenziónu Grunt pri Papradne bola plná zákrut a začínala zákernou jamou hneď na začiatku. 

U nich tiež a lepšie

Papradňanský starosta Roman Španihel hovorí, že minulý rok mali uvádzací ročník podujatia Papradňanský boľceň. Ľudí sa zišlo veľa. „Tak už teraz číslujeme,“ skonštatoval s tým, že podujatie sa uchytilo. Nápad na organizovanie prišiel od Vladimíra Balušíka. „Hneď, jak som vystúpel z hasičskej avie prvýkrát na Traktorparáde v Marikovej, tak som povedal, že u nás to môže byť též a ešte lepšie,“ prezradil Balušík s tým, že on mal len nápad. Organizačne vraj už doťahovali jeho víziu iní, ktorým „huba lepšie na vyprávanie narástla.“
[Jazdia ako čerti.] Jazdia ako čerti. (zdroj: BERKO)

Účasť a rázovité pomenovanie

Súťaž výborne odmoderoval sám papradňanský richtár. Aj on má doma traktor. „Robím už aj na niečom domácom. Takže na budúci rok by som chcel ísť,“ prezradil. Potešilo ho, že na súťaži bola účasť jazdcov bohatšia ako minulý rok. „Prišli aj Štiavničania, zapojili sa aj chlapi z Papradna, tak sme radi. Škoda len, že nevyšlo celkom počasie, pripravení sme boli na väčší nával,“ povedal ešte pred súťažou starosta. Mraky nad lúkami v okolí Papradna postupne roztrhali, možno ich rozohnali vetry z výfukov súťažiacich mašín alebo aj slnko bolo zvedavé, čo sa to deje. Počasie bolo potom už ukážkové, a tak prúdilo do dejiska súťaže stále viac áut aj ľudí, ktorí sa vybrali pešo. Pomenovanie podujatia majú Papradňania rázovité. „Boľceň je čap mohutný, kovový, ktorý spája traktor s vlečkou a zabezpečuje držanie celého nákladu za traktorom. Je to typický papradňanský výraz. Tak sme ho dali do názvu našej súťaže, keď už sme v Papradne, aby sme boli niečím výnimoční a neopakovali sme sa,“ vysvetlil Španihel. 

Zákerná jama 

Pri prehliadke trate boli jazdci celkom spokojní. Zdolať ju mali čo najrýchlejšie na podomácky vyrobených alebo vylepšených traktoroch. „Minulý rok tu bola jedna nepríjemná priekopa. Mali problém s jej prechádzaním, tak sme ju zasypali a je trochu jemnejšia. Trať je postavená na technické jazdenie s ostrejšími zákrutami, ale je tu aj záverečná rýchlostná rovinka. Takže sa môže prejaviť každý, lebo je to aj na techniku jazdy, aj na rýchlosť,“ povedal v úvode Roman Španihel. Ukázalo sa však, že aj tento rok sa na trati predsa len objavila jedna zlá diera. A to hneď v úvode.„Len tak som sa pýtal na začiatku, či nie je moc huboká. Povedali, že nie. Ale je,“ zhodnotil prekážku prvý jazdec Juraj Slávik s tým, že bol aj v Marikovej, ale v Papradne je jazda technicky viac náročná. „Aj zapršalo, v Marikovej bolo sucho. Ale lepšie je to pre divákov,“ dodal Slávik. Problémy s prvou jamou mal aj Milan Magát. „Začal som tisnúť predok, a to už nebolo dobré. Je to zradná jama,“ skonštatoval. 
[špeciálna výbava. Na prilbách mali niečo na povzbudenie - detské džúsiky.] špeciálna výbava. Na prilbách mali niečo na povzbudenie - detské džúsiky. (zdroj: BERKO)

Čosi na cuckanie

Jazdci zo Štiavnika možno tušili, že na trati bude nejaká zrada, a tak sa dobre vyzbrojili. Zaujali hlavne ich prilby. Neslúžili len ako ochrana hlavy, ale aj ako držiak na prísun tekutého dopingu. Takéto cuckanie im organizátori povolili, veď išlo o detské džúsiky. Netradičné palivo jazdcov sme teda odhalili, no chceli sme tiež vedieť, na čo behá ich traktor. Veď to mohlo by napríklad jablkové pyré. „Nebudem hádam prezrádzať moje know how,“ odbil nás so širokým úsmevom Jakub Mištrík. Trať prešli absolútne v pohode. 

Stenolez

Zdolávanie prekážok išlo výborne aj Tiborovi Furdzovi z Hatného na traktore s priliehavým názvom Stenolez. „Dostane sa skoro všade. Ani na trati nemal žiadne problémy. Motor je zo škody 1202, prevodovka prídavná je ARO, zadná náprava je vetrieska a predná tiež ARO. Takže samé silnejšie mašinky do vrchov. Robil som ho špeciálne na túto súťaž a výroba trvala asi tri mesiace. Poväčšine sám, ale aj otec mi pomáhal,“ prezradil Furdzo.

„Ľapká mu to, ľapká“

Pred jazdou Miroslava Mikitu z Papradna poznamenal moderátor, že špeciálna výbava tohto traktora je šofér samotný. Uznanlivo, ba až poeticky sa vyjadril aj o mašine. „Ľapká mu to, ľapká,“ vyslúžilo si komentár spokojné bafkanie traktora. Miro Mikita dodal, že traktor si trať užíval rovnako, ako on sám. Nemiznúci úsmev na tvári jazdca bol toho dôkazom. Pre efekt tu a tam traktor miestami aj poriadne zadymil, akoby len tak na efekt, pre divákov. „To musí, aby bolo aj mne dobre. Keď výdatne bafká, mám výborný odpodzuvač komárov,“ doplnil Miro. Jeho traktor, mimochodom dáma v požehnanom veku, slúži spoľahlivo. Doma aj v hore. Má ju rád. Škoda však , že len Miro. Doma má totiž samé dievčatá, ktoré o traktory nemajú žiadny záujem. „Ešteže mám kamarátov, ktorí majú chalanov a tí majú celkom iné záujmy,“ poznamenal Miro. 
"Ľapkalo" mu to jedna radosť. (zdroj: BERKO)

Skáčuc ako koza

Marián a Peter Hrabošovci zdolali obávanú jamu na začiatku bez problémov. Akoby na trati ani nebola. Pohodovo vyzerala aj jazda na trati. „Neboli žiadne problémy. Problém je len on, že s tým chodí ako koza skáčuc,“ zhodnotil Peter Hraboš, ktorý išiel ako spolujazdec, jazdecké umenia brata Mariana. Na podobnej súťaži boli prvý raz a celkovo boli spokojní. Zvládli jazdu dobre aj napriek tomu, že na traktore im niekto pred ňou urobil menšie úpravy. „Niekto nám poščukal gombíky,“ skonštatoval Peter. 

 Medvede z Klieštiny

Na súťaži, ako to už býva v týchto končinách, dominovali opäť účasťou aj spôsobom jazdy chlapi z Klieštiny. Ani sami netušili, koľkí jazdia. „Hádam desiati,“ skonštatoval jeden z Medveď teamu. Miro Kostrbík sa tešil, že jeho mašinka opäť nesklamala. „Zatiaľ mám najlepší čas, ale ktovie, ako to bude ďalej. Za mnou ide veľký stíhač, Jožko Garabík. Uvidíme, aký bude mať on výsledný čas. Ale mám dojem, že ma aj dá,“ povedal tesne po jazde Miro, ktorý bol opäť viac mimo sedadla ako v ňom. „Tri razy hrozilo, že vypadnem, ale nejako som sa udržal. Je to dosť namáhavá trať, veľa zákrut,“ povedal.
[Jeden člen klieštinského tímu po jazde.] Jeden člen klieštinského tímu po jazde. (zdroj: BERKO)

A tatkovia boli zjedovaní

Jozef Garabík mal po super rýchlej jazde blato v ušiach, okolo očí, vo vlasoch, jednoducho všade. „Už sú zjedovaní. Bol som rýchlejší,“ bavil sa na komentároch starších chlapov, keď vyliezol z traktora. Koniec-koncov, vždy, keď niekto z Klieštinčanov došiel, bolo v cieli počuť: „Koľko má, koľko má?“ To sa ostatní zaujímali, ako jazdil kamarát. Chlapi z Klieštiny už súťažia medzi sebou. „Všetci sme tu vlastne rodina, hento je bratranec, ale traktor má požičaný. Jazdí za kamaráta, ktorý to prehnal s oslavou včera , tak nemohol ísť. Hento je otec, tamto brat no a červené traktory sú strýkove,“ okomentoval situáciu jeden z klieštinského tímu či skôr klanu.„Je tu dobrá trať. Moc zákrut a jám. Predjazdec bol syn. Je mladší, ľahší, lepší ako ja,“ povedal Peter Garabík, otec Jozefa Garabíka. To tak pre nás, pred synom by to pravdepodobne nepriznal. „Jablko padlo v tomto prípade rovno ku stromu. To sa dá povedať aj o všetkých chalanoch v rodine, čo sa týka lásky k traktorom. Teraz jazdí len jeden môj syn, lebo druhý má zlomenú kľúčnu kosť. Stalo sa to na bicykli, keby to bol traktor, ništ mu neni, isto,“ prezradil Peter Garabík. Najmladším jazdcom tímu bol Michal Garabík, má len pätnásť rokov. „Jazdí už odmala pri nich starých. Je taký blázen ako všetci. Musel som ho trochu najedovať, tak som kričal Miško poj. To nemá rád,“ smial sa jeden z povzbudzovačov klanu Garabíkovcov.A ako to vidí Mišo? „Zatiaľ sa len snažím jazdiť,“ povedal skromne s tým, že raz sa darí viac, inokedy menej. Bez traktora si však svoj život naozaj nevie predstaviť.
[Takto kontrolovali tatkovia z Klieštiny jazdu mladších.] Takto kontrolovali tatkovia z Klieštiny jazdu mladších. (zdroj: BERKO)

Dominujú veľké zvery

V názvoch traktorových tímov, ktovie prečo, dominujú divé zvery. A to tie najstatnejšie. Klieštinčania mali medveďa a Papradňania inú chlpatú potvoru. Jej menom sa niektorí aj titulovali. Popri trati sa pri jazde Vila Jurčíka z Papradna ozývalo: „Dziviak, ideš!“ Takto svojho kamaráta povzbudzoval Mišo Moťovský. „On volá mňa dziviak a ja zase jeho. Je to také vzájomné. My sme obidvaja dziviaci, furt. A máme Dziviak team. On je majiteľ, ja mechanik,“ smial sa Mišo. Jurčík Viliam povzbudzovanie kamaráta veľmi nevnímal. „Veru som nič nepočul, sústredil som sa na trať,“ vysvetlil s tým, že prvá jama bola hnusná a urobil tam chybu. Ale druhé kolo by vraj bolo iné. „S kamiónom by to bolo tiež niečo iné, to by problém nebol,“ prezradil Vilo, ktorý má už na kamiónoch odjazdený nejaký ten kilometer. Veď je profesionálny vodič.

Vynikajúce jedlo

Traktorové podujatie v Papradne sa nakoniec mimoriadne vydarilo. Nechýbalo ani výborné občerstvenie. Ponuka bola pestrá. Mimoriadne vydarený bol guláš, ale aj vynikajúca držková. Na salaši u pani Beníkovej zase išli na odbyt tradičné halušky. A aby vyhoveli tiež maškrtným jazýčkom, ktoré majú radšej niečo sladké, napiekli aj šišky. O rok sa na lúkach pri Agropenzióne Grunt stretnú traktory, jazdci aj vyznávači traktorov určite opäť.

Zdroj: http://nasapovazska.sme.sk/c/20060883/vrkanie-vylakalo-von-asi-aj-slnko.html#ixzz3x6qAKbpl